Horolezci, bosorky, zatratení lovci, ba aj Noemova archa: história a legendy najtajomnejšej veže Bellunských Dolomitov.
Z Belluna ju vidno tam hore, štíhlu a nehybnú, opretú o nebo.
Keď západ slnka zapáli Schiaru, Gusela del Vescovà ešte na niekoľko okamihov svieti ako sviečka. Potom svetlo zmizne, steny opäť zošednú a veža akoby sa premenila na strážcu sveta, do ktorého ľudia nemajú prístup.
Je to skala, nepochybne. Ale kto žije pri jej úpätí, vie, že nie je iba skalou.
Gusela hľadí na Belluno už stáročia. Videla prechádzať vojská i pútnikov, drevorubačov, lovcov a pašerákov. Poznala mužov, ktorí ju pozorovali s bázňou, aj iných, ktorí sa ju rozhodli vyzvať. Nazbierala okolo seba príbehy také nepravdepodobné, že sa zdajú pravdivé, a skutočné udalosti, ktoré s odstupom času čoraz viac pripomínajú legendy.
Deň, keď traja muži stáli na vrchole
Dátum, ktorý sa zapísal do dejín horolezectva, je 14. september 1913; niektoré pramene uvádzajú 16.
V ten deň sa Milánčanovi Arturovi Andreolettimu, horskému vodcovi z Val di Fassa Francescovi Jorimu a alpínovi Giuseppemu Pasqualimu podarilo vystúpiť na vrchol Gusely.
Pri pohľade z mesta sa veža zdá takmer nedosiahnuteľná: kamenná ihla zapichnutá na okraji obrovskej južnej steny Schiary. Pripomína to aj meno: v bellunskom nárečí totiž gusela znamená práve ihla.
Samotný výstup meria iba niekoľko desiatok metrov. Aby ste sa však dostali k úpätiu veže, potrebujete dlhý a namáhavý prístup, istý krok a horolezeckú skúsenosť. Naokolo nie je nič upokojujúce: iba skala, nebo a prázdnota, ktorá dokáže pohltiť každý zvuk.
Môžeme si tých troch mužov predstaviť na vrchole v tom dávnom septembri roku 1913. Belluno pod nimi muselo vyzerať maličké. Domy, zvonice a ulice akoby patrili vzdialenému svetu. Možno nikto nič nepovedal. Na niektorých miestach sú slová zbytočné, ba takmer nevhodné.
Hora však vyzerala, akoby na nich čakala.
Prvá žena na Gusele
O niekoľko rokov neskôr prelomila ďalšiu bariéru žena.
Volala sa Maria Breviglieri a bola dcérou bellunského fotografa Pompea Breviglieriho. Svedectvá kladú jej výstup do polovice dvadsiatych rokov; niektoré rekonštrukcie uvádzajú rok 1928. V každom prípade bola prvou známou ženou, ktorá stála na vrchole Gusely.
V čase, keď sa na ženské horolezectvo stále hľadelo s údivom, a nezriedka aj s otvorenou nedôverou, mal ten výstup význam, ktorý ďaleko presahoval zdolanie jedného vrcholu. Maria sa dostala tam, kam by sa podľa mnohých žena nemala ani pokúšať vystúpiť.
A Gusela, ktorá ľudské konvencie nepozná, ju prijala rovnako ako ostatných: vetrom, tichom a priepasťou.
Fotografia z roku 1927 zasa zachytáva na vrchole Bellunčana Genia Pola. Muž je tam hore, zavesený medzi zemou a nebom, zatiaľ čo pod ním sa otvára nesmierna krajina. Nevyzerá, že by horu dobyl. Skôr sa zdá, že mu hora na pár minút dovolila zostať.
Keď Noemova archa pristála v Dolomitoch
Dávno pred horolezcami vystúpili ku Gusele legendy.
V druhej polovici 19. storočia niektoré z nich zozbierala benátska bádateľka Angela Nardo Cibele, pozorná znalkyňa ľudových tradícií a rozprávaní.
Obyvatelia dolín vedeli, že v pradávnych časoch pokrývalo more aj tieto hory. Nepoznali slovník modernej geológie, no videli lastúry a morské stopy uväznené v kameni. A tak vzniklo vysvetlenie oveľa pôvabnejšie.
Rozprávalo sa, že po potope sveta Noe priviazal svoju archu ku Gusele del Vescovà a mohutnú vežu použil ako obrovský uväzovací kôl.
Niektorí dokonca tvrdili, že práve Noe bol praotcom obyvateľov Belluna. Dôkaz? Patriarcha, tak ako mnohí muži z týchto dolín, miloval víno.
Nie všetci sa však zhodovali na mieste pristátia. Podľa iných verzií sa archa zastavila na Talvene alebo na Monte Serva. Zjavne sa ani legendy, presne ako ľudia, nevedeli ľahko dohodnúť.
Gusela však mala na svojej strane rozhodujúci detail: zďaleka, s hmlami nahustenými v dolinách, mohla naozaj vyzerať ako posledný kúsok pevniny vyčnievajúci nad nekonečným oceánom.
Krík žihľavy na vrchole
Iný príbeh tvrdil, že na vrchole Gusely rastie obrovský buscàt, krík žihľavy veľkej ako stromy.
Nikto nevysvetľoval, ako by tie rastliny mohli prežiť tam hore, vystavené vetru, mrazu a bleskom. Lenže v legendách sa veci nedejú preto, že sú možné: dejú sa preto, že skrývajú nejaký význam.
Tá žihľava sa považovala za symbol neplodnosti, za nepriateľskú prítomnosť na vrchole hory, ktorá akoby odmietala život. Možno to bolo varovanie. Možno to znamenalo, že niektoré miesta nepatria ľuďom a že kto sa na ne tvrdohlavo chce dostať, musí byť pripravený zaplatiť cenu.
Bosorky a zatratení lovci
Keď padla noc, vrchol Gusely sa stával ešte nebezpečnejším.
Hovorilo sa, že sa tam hore schádzajú bosorky, aby slávili svoje sabaty. Prichádzali so tmou a začínali zbesilé tance, sprevádzané vetrom, ktorý kvílil medzi stenami Schiary.
S nimi tancovali duše lovcov odsúdených do pekla. Boli to muži, ktorí radšej prenasledovali zver, než by dodržali sviatočné prikázanie. Za tú vinu museli naveky blúdiť po horách, vlečení bosorkami v tanci, ktorý sa nikdy nemal skončiť.
Možno niekto počas niektorých nocí naozaj počul zo Schiary prichádzať zvuky. Vietor, keď prechádza roklinami a žľabmi, vie napodobniť mnoho hlasov. Môže znieť ako nárek, ako volanie alebo ako vzdialený smiech.
Muži v domoch sa prisunuli bližšie k ohňu. A nikto nevyšiel von pozrieť sa.
Štyri páry volov na špičke ihly
Najprekvapivejšia legenda sa týka rozmerov vrcholu.
Dnes vieme, že miesta na vrchole je málo. Napriek tomu niektorí rozprávali, že je taký priestranný, že sa na ňom môže voz ťahaný štyrmi pármi volov otočiť dookola. Osem volov, voz a možno aj kočiš, všetci na špičke Gusely.
Je to nemožný obraz. Práve preto sa tak ťažko zabúda.
Ľudové legendy veci zväčšujú a deformujú, ale iba zriedka to robia bez dôvodu. Možno ten nesmierny priestor nepatril skutočnej hore, ale hore, akú si predstavovali tí, čo ju pozorovali zo dna doliny.
Zďaleka sa Gusela zdá malá. Vo fantázii obyvateľov Belluna však bola vždy obrovská.
Hora, ktorá sa na nás stále pozerá
Od výstupu Andreolettiho, Joriho a Pasqualiho uplynulo vyše sto rokov. Horolezci dnes majú lepšiu výstroj, podrobné opisy ciest a predpovede počasia. Vzdialenosti sú odmerané, steny odfotografované a každý úsek sa dá opísať.
A predsa niečo z Gusely stále uniká. Možno preto, že nie je iba vrcholom, ktorý treba dosiahnuť. Je to znamenie vryté do krajiny, miesto, kde sa doložená história stretáva s ľudovou pamäťou a kde nie vždy možno rozoznať, kde jedna končí a druhá začína.
Za jasných dní sa zreteľne črtá nad Bellunom. Keď však prídu mraky, zmizne. Zostáva skrytá celé hodiny, niekedy aj dni. Potom vietor náhle otvorí priezor a kamenná ihla sa znova objaví na tom istom mieste, nehybná, akoby nikdy neodišla.
Možno nikdy neexistoval krík žihľavy, tance bosoriek ani voz s ôsmimi volmi. Možno Noe svoju archu ku Gusele nikdy nepriviazal.
Ale skúste sa na ňu pozrieť pri západe slnka, keď Schiara stmavne a v doline sa rozsvietia prvé svetlá. Skúste sa na ňu dívať dlho.
V istej chvíli môžete mať pocit, že to už nie ste vy, kto pozoruje horu.
To hora pozoruje vás.
Pramene: Angela Nardo Cibele, zbierky bellunských ľudových tradícií (druhá polovica 19. storočia); Ezio Etrari, rekonštrukcia prvého výstupu pre Notiziario del CAI di Verona (január 2014); miestne svedectvá o prvom ženskom výstupe.
