Ulica je pomenovaná po Ippolitovi Caffim (Belluno, 16. október 1809 – Vis, 20. júl 1866), talianskom maliarovi.
IPPOLITO CAFFI
Narodil sa Giacomovi a Marii Castellani, študoval v Belluno, potom v Padove u bratranca maliara Pietra Paolettiho, ktorý pracoval spolu s ďalším bellunským maliarom klasicistického vkusu Giovannim De Minom, a napokon na akadémii v Benátkach, kde mohol spoznať benátskych vedutistov 18. storočia. Príkladom tohto obdobia je jeho Rialtský most v Ca‘ Pesaro.
V tomto prostredí vážnej usilovnosti, no malého rozletu, začal Caffi pociťovať nepohodu: v januári 1832 sa najprv presťahoval do Padovy k bratrancovi maliarovi Pietrovi Paollettimu, ktorý pracoval spolu s ďalším bellunským maliarom klasicistického vkusu Giovannim De Minom, potom na akadémiu do Benátok, kde mohol spoznať benátskych vedutistov 18. storočia. Napokon spolu s bratrancom Paolettim odišiel do Ríma. Prácou v jeho dielni si Caffi zdokonalil techniku a prehĺbil žáner veduty. Začiatkom roku 1833 si otvoril vlastný ateliér a venoval sa maľbe podľa skutočnosti a kresbe.
Hoci trvalo býval v Ríme, často cestoval do iných miest vystavovať svoje diela. V Ríme sa tiež previezol teplovzdušným balónom, čo ho zasiahlo natoľko, že namaľoval dva takmer romantické obrazy.
V roku 1841 vyzdobil rímsku sálu kaviarne Pedrocchi v Padove. V roku 1843 odcestoval do Neapola a odtiaľ na Východ, kde navštívil Atény, Turecko, Palestínu a Egypt; do Talianska sa vrátil v roku 1844, plný skíc a diel.
V roku 1848 opustil Rím a odišiel do Furlanska, kde sa pripojil k vojne proti Rakúsku; zajatý ušiel a na rok sa zastavil v Benátkach. V roku 1849 sa usadil v Janove, potom vo Švajčiarsku a v roku 1850 v Turíne.
Po sérii ciest do Londýna, kde vystavoval na svetovej výstave, do Paríža a Španielska sa v roku 1855 vrátil do Ríma a od roku 1858 opäť do Benátok, kde ho súdili za „zločin verejného násilia“.
V roku 1860 bol tri mesiace politickým väzňom vo väznici San Severo pre svoje časté návštevy Turína a Milána, ktoré vzbudzovali podozrenie rakúskych úradov. Odtiaľ sa vrátil do Milána, potom odišiel do Neapola a pripojil sa ku garibaldiovskej armáde. Po roku 1860, so zjednotením Talianska, sa Caffi vrátil do Benátok a znovu začal maľovať.
Zomrel pri potopení lode Re d’Italia počas bitky pri Vise v roku 1866, uprostred tretej vojny za nezávislosť, po tom, čo opustil Benátky smerom na Florenciu a odtiaľ do Taranta; jeho koniec zvečnil vo veršoch priateľ básnik Sebastiano Barozzi v XXXVIII. kapitole svojej rozsiahlej básne Cronaca del popolo durante la redenzione d’Italia: „Doráňané lode tu i tam / jedna sa potápa, druhá je korisťou ohňa. / A Caffi uprostred vĺn, zadýchaný, zlomený, / mizne a znovu a znovu sa vracia. // A s plačom: – Ó milovaný Ippolito, / ach, akým spôsobom plníš svoj sľub!… / Nesmierna láska k umeniu a veľká oddanosť / vlasti ťa pre ňu priviedli k smrti“[1].
Celý život si dokázal udržať pomerne vysokú životnú úroveň predajom svojich obrazov, z ktorých niektoré opakoval veľmi mnohokrát, európskym šľachticom vrátane samotného rakúskeho princa.
Caffiho dielo, hoci inšpirované vzormi benátskeho 18. storočia, dokázalo zmodernizovať maliarsky slovník vedút, jednak skúmaním nových uhlov pohľadu, napríklad v nočných scénach, jednak nezvyklými témami, akou je let balónom.
Hoci bol za života veľmi cenený, na vážne uznanie od historikov umenia musel Caffi čakať do polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Veľkou výstavou usporiadanou v Benátkach pri storočnici jeho smrti došlo k prehodnoteniu jeho maliarstva. Jeho maliarska tvorba bola veľmi rozsiahla a časť z nej sa stratila.
V mestskom múzeu v Belluno sa uchováva len niekoľko diel:
Nočná slávnosť pri San Pietro di Castello (olej na plátne);
Kostol Salute a Veľký kanál v snehu (olej na plátne);
Karavána v púšti (olej na plátne);
Belluno a Monte Serva (olej na plátne);
Námestie svätého Marka v hmle (olej na plátne).
Ďalšie plátna sú v súkromných zbierkach a mnohé diela uchovávajú múzeá, vily a paláce v mnohých talianskych a európskych mestách, okrem iného vo Vatikáne, Kodani, Ríme, Turíne, Trevise, Terste a Benátkach.
Prevzaté z Wikipedia.it
Proud sponsor of this Info Point
