Alta Via č. 3

Alta Via Dolomít č. 3 alebo cesta kamzíkov

(navrhol Mario Brovelli v roku 1966)

Z Villabassy-Niederdorf do Longarone po horských chodníkoch

Mario Brovelli vychádzal zo svojho programu dolomitských trás, uverejneného v časopise „Lo Scarpone“ 1. septembra 1966, a navrhol tento veľkolepý prechod, ktorý z pekného alpského strediska Villabassa-Niederdorf v Pustertale cez mohutné a preslávené dolomitské katedrály vedie do Longarone v údolí Piavy.

Jeho cenný sprievodca, zostavený s neoceniteľnou pomocou Bruna Tolota a vydaný v roku 1976 vo vydavateľstve Edizioni Alpine Foto Ghedina Cortina, sa volal „Alta Via dei Camosci“ a mal číslo 3.

V úvode autori upozornili, že Alta Via č. 3 bola plánovaná už dlho a že prieskumy terénu sa začali v roku 1971 a skončili v roku 1974. Uviedli tiež, že v niektorých oblastiach (Cristallo, Sorapiss, Monte Piana) bolo možné využiť staré chodníky, inde (Vallandro, Rite, Bosconero) bol nevyhnutný zásah horských jednotiek a zvyčajných dobrovoľníkov CAI, ktorí výborne obnovili niektoré staré chodníky alebo vytýčili nové.

Aj táto Alta Via má, tak ako jej slávne sestry, charakter dlhej túry, ktorú možno rozdeliť na niekoľko denných etáp. Chaty, stále bivaky a hotely (kto však chce intenzívne prežiť dávne činy, vystačí si aj so stanom a spacákom) ponúkajú útočisko na miestach oddychu.

Základná trasa vedie po chodníkoch, ktoré pre dobrého turistu nie sú nijako mimoriadne náročné a na exponovaných či skalnatých úsekoch sú vždy zaistené. Niektoré etapy majú značné prevýšenie pri výstupe, iné aj pri zostupe.

Tu a tam, kde hora zostala v časoch priekopníkov a kde nerušene žijú len kamzíky, sú ťažkosti väčšie, väčšinou psychologického rázu: odľahlosť, značné prevýšenia, drsné prostredie, nedostatok vody, veľké ticho. A hmly, ktoré často rýchlo klesnú a zahalia okolie!

Nech je akokoľvek, aj táto Alta Via, tak ako jej bližšie či vzdialenejšie sestry, vedie cez naozaj výnimočné a jedinečné miesta, do najdivokejšieho srdca Východných a Bellunských Dolomít. Najskúsenejším – a ich nárokom – ponúka najmä v prvej časti niekoľko alternatív ku klasickej trase: varianty, ktoré sú v niektorých prípadoch technicky náročnejšie a o to viac odmeňujúce, inde ide len o presun.

Táto Alta Via prechádza niektorými slávnymi skupinami Dolomít, ktoré zostali pomerne ušetrené od pestrého a často neusporiadaného davu viac či menej náhodných turistov. Do srdca týchto skupín auto nedôjde, a tak tam, až na žiaľ nevyhnutné výnimky, nie je masívny nápor rušiteľov.

Tu stačí vzdialiť sa čo i len kúsok od dna doliny, aby si mal pokoj a ocitol sa v pravej, prvotnej a nedotknutej hore. To sú slová Toniho Sanmarchiho (ďalšieho „vynálezcu vysokých ciest“), ktoré sú po tridsiatich rokoch stále aktuálne. Napriek tomu treba vždy zostať na značenom chodníku, najmä v skupine Bosconero, kde sa na trase Viaz de le Ponte na chvíľu vstupuje do riadenej prírodnej rezervácie Val Tovanella a kde je na dostrel (nachádzame sa v poľovnej oblasti) národný park Bellunské Dolomity a jeho vzácne zvieratá.

Odbor cestovného ruchu provinčnej správy Belluno, ktorému patrí zásluha za toto dielo, sa usiluje o zhodnotenie „domácich hôr“ a snaží sa – aj touto prácou – poskytnúť turistom čo najaktuálnejšie informácie. Pre poriadok pripomíname, že niektorí autori zmenili pôvodné poradie trasy a prispôsobili ju osobnému vkusu, vkusu svojich čitateľov alebo turistickým potrebám; tu a tam upravili pôvodnú taliansku trasu a predĺžili ju na 12 – 14 dní s prehnane krátkymi etapami.

Je pravda, že to by boli ideálne, oddychové a príjemné prázdniny, no my sme radšej zostali pri tradícii „starých čias“, teda pri približne 8 dňoch, aj keď sa niektorá etapa môže zdať dĺžkou trochu prísna. Kto chce, môže trasu ešte skrátiť spojením jednej či viacerých etáp, no z toho by sa stali preteky, čo presahuje zámery tohto sprievodcu, ktorý odporúča pokojné, oddychové a zábavné „putovanie“.

Aj v našom prípade bolo oproti sprievodcovi Brovelli-Tolot, ktorý vyšiel už pred tridsiatimi rokmi (a originál sa nedá zohnať), urobených niekoľko zmien, najmä v prvých etapách, kde medzitým zanikli niektoré oporné body (Carbonin, Tre Croci), takže turista dnes musí absolvovať nevyhnutné, no napokon príjemné presuny vozidlom (taxi alebo inak).

Na pôvodnej trase boli doplnené aj ďalšie údaje a aktualizácie, hoci drobné. Za tie roky sa totiž čosi zmenilo, morfologicky aj vďaka zásahom orgánov zodpovedných za údržbu a zaistenie jednotlivých úsekov trasy. Nijako to neubralo na originalite diela a myšlienky; skôr išlo o vôľu zlepšiť ich a ešte viac zhodnotiť, v úctivej spomienke na Maria Brovelliho a Bruna Tolota, ktorým boli tieto hory zmyslom života.

Z knihy ALTA VIA n. 3 – 1. DOTLAČ 2007

Dolomiti Turismo srl

Via R. Psaro, 21 – 32100 Belluno, tel. 0437.940084 www.infodolomiti.it

Vydanie kompletne prepracované a aktualizované; zostavil Italo Zandonella Callegher

Kedy ísť a čo si nenechať ujsť

Alta Via č. 3 sa chodí od konca júna do konca septembra a prechádza niektorými z najveľkolepejších skupín Bellunských Dolomít: steny Pelma a Civetty, patriace k najmohutnejším v celom alpskom oblúku, a divoký masív Duranno-Cima Preti, obývaný kamzíkmi, podľa ktorých trasa dostala meno. Trasa strieda turistické úseky s náročnejšími pasážami vrátane niekoľkých zaistených miest vyhradených tým, ktorí majú horské skúsenosti a dobrú technickú výbavu.

Pre dlhšie putovanie sa Alta Via č. 3 na severe ideálne spája s Altou Viou č. 4 Grohmannovou, ktorá sa začína o čosi východnejšie, v San Candide. Všetkých osem trás s etapami, náročnosťou a odkazmi na jednotlivé stránky je zhrnutých v prehľade Vysoké cesty Dolomít.